Bzučalka bola malá, zvedavá muška. Nebola o nič väčšia ako zrnko ryže, ale jej zvedavosť bola veľká ako celý svet. Práve teraz sedela na okraji kuchynského stola a pozorovala ten najúžasnejší poklad, aký kedy videla. Vysoko hore, priamo uprostred bieleho stropu, sa leskla maličká, tmavá bodka. Bola to odrobinka z čokoládovej torty, ktorá spadla na zem a ocko ju pri upratovaní nechtiac vystrelil až hore. Pre Bzučalku to nebola len odrobinka. Bol to čokoládový vrchol sveta.
„Musím sa tam dostať,“ zašepkala si pre seba a zatrepotala krídelkami tak rýchlo, až sa zaleskli vo svetle lampy.
Vedľa nej sa namáhavo posunul jej najlepší kamarát, chrobák Gavalier. Bol to statný chrobák s pevným pancierom a silnými nohami. „Hore? Na plafón? Bzučalka, to je nemožné. Spadneš,“ povedal svojím hlbokým, trochu vŕzgavým hlasom.
„Ale ostatné muchy to dokážu!“ zaprotestovala Bzučalka a ukázala krídelkom na staršiu muchu, ktorá si bezstarostne kráčala dolu hlavou okolo lampy. „Ako to robia? Ja keď sa priblížim, len sa odrazím a letím preč.“
Gavalier si pošúchal tykadlá. „Možno máš slabé krídla. Skús letieť rýchlejšie a silnejšie sa odraziť!“
To znelo ako dobrý plán. Bzučalka cúvla, nabrala rýchlosť a vyletela strmo nahor. Vzduchom svišťala ako malá čierna raketa. Zamierila presne na miesto vedľa čokoládovej bodky. Pripravila sa na pristátie, nožičky vystreté... BUM! Jej telíčko narazilo do hladkého stropu, odrazilo sa ako loptička a Bzučalka sa v divokej špirále rútila nadol.
„Jaj!“ skríkla a zavrela oči. Našťastie dopadla na niečo mäkké a žlté. Otvorila jedno oko. Bola to hubka na umývanie riadu. Voňala po citrónoch.
„Nevyšlo to?“ opýtal sa Gavalier, ktorý za ňou pomaly zliezol po nohe stola.
„Vôbec nie,“ zamračila sa Bzučalka a otriasla sa. „A teraz celá voniam ako limonáda.“
„Skvelé!“ zajasal Gavalier. „Teraz vieme, že letieť plnou rýchlosťou na strop nefunguje. To je pokrok!“
Bzučalka sa na neho pozrela a musela sa zasmiať. Mal pravdu. Neúspech bol vlastne len objav toho, ako sa to nerobí. „Dobre, tak čo teraz? Druhý pokus!“
Gavalier sa zamyslel. „Vieš, ja keď leziem po strome, používam pazúriky. Tvrdo sa zapriem a držím sa. Možno sa musíš aj ty zaprieť.“ Prešiel k drevenej nohe stola a ukázal jej, ako sa jeho drobné, ale silné háčiky zaryjú do dreva. „Vidíš? Pevne a isto.“
To znelo rozumne. Bzučalka opäť vyletela hore. Tentoraz pomalšie a opatrnejšie. Keď sa priblížila k stropu, snažila sa nožičkami nájsť nejakú škáročku, niečo, čoho by sa mohla chytiť. Ale strop bol dokonale hladký, biely ako snehové pole. Skúsila sa zaprieť, no jej jemné nožičky sa len bezmocne šmýkali. Znova stratila rovnováhu a s tichým „frnk“ zletela na zem, tentoraz na mäkký koberec.
„Ani toto nefunguje,“ povzdychla si frustrovane. „Moje nohy nie sú ako tvoje, Gavalier. Nemám pazúriky.“ Sadla si na koberec a cítila, ako ju opúšťa odvaha. Čokoládová bodka na strope sa jej zdala zrazu nekonečne ďaleko.
Práve vtedy sa k nim potichu zniesol starý, múdry muchiak. Všetci ho volali dedo Vševedko, lebo sa zdalo, že pozná odpoveď na každú otázku. Jeho krídla už neboli také rýchle, ale jeho oči videli všetko.
„Počul som nejaké trápenie,“ zabzučal tichým hlasom. „Čo trápi mladú objaviteľku?“
„Chcem sa dostať tam hore,“ ukázala Bzučalka na čokoládový poklad, „ale neviem, ako sa udržať na strope. Padám.“
Dedo Vševedko sa usmial. „A skúsila si sa pozrieť, ako to robia iní?“
Bzučalka prikývla. „Videla som ich tam chodiť, ale... vyzerá to tak ľahko!“
„Pozoruj znova,“ poradil jej dedo Vševedko. „Ale tentoraz sa nepozeraj na to, ako lietajú. Pozoruj ich nohy v momente, keď pristávajú.“
Bzučalka a Gavalier zdvihli hlavy. Ďalšia mucha práve letela k stropu. Bzučalka napäto sledovala. Mucha nespomalila úplne. Tesne pred stropom urobila malý, elegantný premet, akoby sa pretočila vo vzduchu. Jej nožičky sa jemne dotkli povrchu a... držala! Nebolo to žiadne buchnutie ani škrabanie. Bol to skôr taký malý pristávací tanec.
„Videla si?“ spýtal sa dedo Vševedko. „Nepoužila silu. Použila techniku. A niečo, čo máš aj ty.“
„Ja?“ Bzučalka si zmätene pozrela na svoje tenké nožičky. Boli zakončené drobnými, takmer neviditeľnými vankúšikmi. Nikdy im nevenovala pozornosť.
„Presne tak. Pozri sa na ne zblízka. To sú tvoje tajné lezecké topánky,“ usmial sa dedo.
Bzučalka si priblížila jednu nohu k očiam. Gavalier si dokonca priniesol kvapku rosy, ktorá fungovala ako lupa. A vtedy to uvideli. Na konci každej nožičky boli dva malé, mäkké vankúšiky.
„Tieto vankúšiky sa volajú pulvily,“ vysvetľoval dedo Vševedko pokojne. „Keď pristaneš na hladkom povrchu, ako je sklo alebo tento strop, vylúčia maličkú, naozaj maličkú kvapôčku špeciálnej lepkavej tekutiny. Je to ako mikroskopické lepidlo.“
„Lepidlo?“ žasla Bzučalka.
„Áno. A táto kvapôčka funguje aj vďaka niečomu, čomu sa hovorí povrchové napätie. Predstav si, že kvapka vody sa chce držať pokope a zároveň sa chce prichytiť o povrch. Tvoje lepkavé kvapôčky robia presne to isté. Prisajú sa k stropu a držia ťa. Nie je to kúzlo, je to veda. Príroda je najlepšia vynálezkyňa.“
Bzučalka počúvala so zatajeným dychom. Takže nepotrebovala silu ani pazúry. Potrebovala len správne použiť to, čo už mala! Zrazu sa cítila inak. Strach a frustrácia zmizli a nahradila ich vzrušená zvedavosť.
„Takže... musím pristáť jemne, aby sa tie vankúšiky mohli prisať?“ opýtala sa.
„Presne tak. Dôveruj svojim nohám,“ povzbudil ju dedo Vševedko.
Bzučalka sa zhlboka nadýchla. Toto bol tretí pokus. Ale tentoraz neletela naslepo. Letela s plánom. Vyletela hore, pomaly a sústredene. Spomenula si na elegantný premet, ktorý videla. Tesne pod stropom zatrepotala krídelkami, jemne sa pretočila a opatrne položila všetky svoje nožičky na hladký povrch.
Na zlomok sekundy sa zľakla, že sa zase pošmykne. Ale potom to pocítila. Jemné, takmer neciteľné prisatie. Držala!
Opatrne zdvihla jednu nohu a položila ju o kúsok ďalej. Znova. Držala! Urobila prvý krok dolu hlavou. Potom druhý. A tretí! Pozrela sa pod seba. Gavalier a dedo Vševedko vyzerali ako dve malé bodky na koberci. Zamávala im krídelkom.
„Ja to robím! Ja chodím po strope!“ zavolala nadšene a jej hlas sa ozýval v tichej kuchyni.
Kráčala pomaly a isto, krok za krokom, až kým nedorazila k svojmu cieľu. Čokoládová bodka voňala ešte lepšie zblízka. S chuťou sa do nej pustila. Bola to tá najsladšia odmena na svete. Ale Bzučalka vedela, že to najlepšie na tomto dobrodružstve nebola čokoláda. Bol to ten úžasný pocit, keď pochopila, ako funguje jej vlastné telo. Už sa nebála. Bola hrdá.
Keď sa nasýtila, opatrne odlomila kúsok odrobinky, chytila ho do nožičiek a zletela dolu ku kamarátom. „Tu máš, Gavalier. Za tvoje skvelé nápady.“
„Ale veď nefungovali,“ začudoval sa chrobák.
„To nevadí,“ usmiala sa Bzučalka. „Pomohli mi zistiť, čo nefunguje. A to je rovnako dôležité!“
Dedo Vševedko spokojne prikývol. „Vidíte? Každý pokus nás niečo naučí. A ak chcete aj vy, deti, vidieť kúzlo povrchového napätia, poproste rodičov. S ich pomocou si môžete dať na okenné sklo malú kvapku vody. Pozorujte, ako sa neroztečie, ale drží sa v tvare kopčeka. Presne takto fungujú aj Bzučalkine zázračné topánky.“
A odvtedy sa Bzučalka už nikdy nebála liezť po stenách či stropoch. Vedela, že najväčšia sila sa neskrýva v krídlach, ale v poznaní a odvahe skúšať nové veci. A samozrejme, v maličkých lepkavých vankúšikoch na nohách.